Zdravím Ťa,
v predošlom, poslednom liste spomínaš na priateľa z kriminálu a ja som si pri tej príležitosti spomenul na svojho strýka, brata mojej matky. Nedlho bude mať už deväťdesiat a rozprával mi (niekoľkokrát, lebo rád rozpráva to, čo už rozprával) o tom, akú dôležitú úlohu hralo v jeho živote šťastie. Táto téma, téma šťastia, sa do predvianočného a novoročného obdobia hodí, veď to šťastie každému prajeme a často si ani celkom neuvedomujeme obsah toho slova. Je rôzny. Presnejšie, má rôzne podoby aj rôznu hodnotu. Môj strýko študoval začiatkom štyridsiatych rokov medicínu a pretože bol presvedčený demokrat, išiel v štyridsiatom štvrtom do Povstania. Zdôrazňujem, že ako presvedčený demokrat, nie ako komunista. Bol v študentskom strážnom oddieli, ktorý mal po potlačení Povstania chrániť jeho veliteľov, generála Viesta a podplukovníka Goliana. Veliteľov, aj celý strážny oddiel zajali Nemci. Išlo vraj o zradu, čo sa tiež stáva, iste so mnou súhlasíš. Vojakov poslali do zajateckého tábora v Plavne. Pracovali tam v továrni na letecké súčiastky, dnes by sme povedali, že v strategickom podniku. Takže, pravdaže, každú chvíľu nálety amerických bombardérov, ktoré chceli zničiť strategickú továreň. Môj strýko prežil tých náletov niekoľko desiatok. Ako sám hovorí, prežil ich, pretože mal šťastie. Mali tam medzi sebou jedného mladíka z toho mesta, odkiaľ bol môj strýko. Mladík bol žid. Celý čas sa niekoľkí kamaráti usilovali, aby na to nemeckí strážcovia neprišli. Napríklad, keď boli v spoločných sprchách, obklopili ho, aby sa nedalo zistiť, že je obrezaný. Podarilo sa to. Prežil aj on, aj môj strýko. Šťastie. Po vojne môjho strýka vyhodili z medicíny, neprešiel previerkami, lebo bol demokrat a netajil sa tým. Vtedy ho šťastie na chvíľu opustilo. Takže išiel, ako niekdajší ochotník, k divadlu. Nebol tam dlho a zatkli ho. V súvislosti s nejakým chlapíkom, čo ušiel za hranice, vrátil sa a ako nasadený spolupracovník ŠTB udával každého, s kým sa stretol. Chystal sa monstrproces. Môj strýko bol vo vyšetrovacej väzbe a každý deň ho vodili na výsluch. Nebudem to popisovať podrobne, lebo to ovládaš. Jedného dňa sedel na výsluchu, otvorili sa za ním dvere a na vyšetrovateľovi videl, že vošiel niekto dôležitý, nejaký nadriadený. Keď ten človek podišiel k vyšetrovateľovi, strýko uvidel, že je to ten židovský chlapec, ktorého ochraňovali v zajateckom tábore. Pravdepodobne mal dôležitú funkciu, lebo tak sa k nemu správal vyšetrovateľ. Ten strýkov priateľ nedal najavo, že sa s ním pozná. Vedel, čo robí. Len na neho nenápadne žmurkol. Na základe tejto šťastnej náhody môjho strýka odsúdili „len“ na osemnásť mesiacov, ktoré sedel vo vyšetrovacej väzbe. Iní účastníci procesu dostali tvrdšie palety. Aj takto vyzerá šťastie. Mimochodom toho žida, v tom čase asi vysokopostaveného funkcionára ŠTB, neskoršie tiež zavreli a dostal viac ako môj strýko. Nemal šťastie.
Spomínam tento príbeh preto, lebo je názorným príkladom toho, aké je šťastie vrtkavé. (Toto slovo vám chýba, podobne ako nám kazišuci.) Ale aj dôkazom rôznych podôb šťastia. Takže, ak sme už na konci /pravdaže s týmito listami/ tak zaželajme všetkým a aj sebe, aby sme nemuseli túžiť po takom šťastí, aké mal môj strýko. Aby sme vystačili aj s tým malým, všedným, nenápadným, každodenným. Každý si ho predstavuje po svojom a my už len ako zdravie. Chcem sa Ti poďakovať za trpezlivosť, s ktorou si znášal korešpondovanie so mnou, Divadelním novinám za ochotu, s ktorou uverejňovali naše listy, láskavým čitateľom za pozornosť, ktorú im venovali.
P.F. 2010!
Milan L.
Vyhledávání 
